Tento web používá soubory cookie. Dalším používáním webu s tímto souhlasíte.
jméno
heslo
přihlásit
zaregistrujte se
zapomněli jste heslo?
oO( ) psychedelické memy ( )O๑.. ॐ ..๑O( ) psychedelic memes ( )Oo
KERRAY
[https://i.imgur.com/azx3ct6m.jpg] Pokud nemáš čas přečíst tohle záhlaví, nemá vůbec cenu pokračovat v čtení.

Co sem patří si přečtěte na nástěnce. Klidně můžete chválit či diskutovat, ale počítejte s tím, že věci, které sem nesedí, se mažou hned, a věci, které sem nesedí, ale jsou zajímavé, se taky mažou, jen o něco později - aby v archivu zůstávaly jen psychedelické memy.

Pro čtenáře
Co si o klubu pomyslí čtenář, je jen a pouze na něm. Můžou tu klidně být matoucí či provokativní věci. Můžou tu být věci, které jsou pravý opak psychedelie - a je na vás, abyste se zarazili, a řekli si - no momentík. Většinou nemá cenu brát to tu doslovně nebo dokonce hodnotit jednotlivé příspěvky - buďto mně něco osloví, nebo neosloví. Obsah je cílen na návštěvníka, který si je schopen hrát s významy a odlesky slov, je ochoten se dívat na věci ze zajímavých úhlů, aniž by to pro něj nutně znamenalo, že těmto náhledům musí věřit. A pokud by něco z obsahu pomohlo třeba jen jedinému člověku (tobě? :) k probuzení, splní svůj účel dokonale.

Do your own thinking!
Není důležité souhlasit, ale zamyslet se / zkusit si jiný úhel pohledu
Máte k tomu co říct? Vložte se do diskuze.
SHADY127 --- 23:09:24 30.9.2011
CHLAPEC S MODRÝMI OČAMI

„Vzdaj to už! Týmto údolím už neprejdeš! Toto je tvoj koniec, pochop to, tvoje úsilie je naivné a smiešne... Prečo si to nepripustíš, že si skončil?“
To je hlas, ktorý počujem za svojim chrbtom, vždy keď sa môj život zamotá do nových a nových situácií, prinajlepšom povedané - zložitých...

Áno, niečo sa v mojom svete definitívne zmenilo...
Ono sa to menilo už dlhší čas, no človek si akosi nebol istý... Jeden nemal odvahu postaviť sa svetu zoči voči a prehlásiť: toto tu je komplet naruby! Vyhlásili by ho za blázna. Lepšie bolo usilovať sa žiť svoj život tak ako väčšina – v rámci väčšiny vždy jeden druhého utvrdzuje, že všetko je okej, všetko je tak ako má byť a vy teda nikdy nie ste sám... Vpodstate som to, že niečo tu je naruby vedel už ako decko, ale prehlušili ma. Decko ľahko prehlušíte. Decko na vás kuká ako na boha; chce byť také, aký ste vy... Chce byť veľké a múdre, presne ako ste vy. Chce vás dosiahnuť a všetko, čo prežíva považuje za detinské.

Už aj deti medzi sebou sa vysmievajú tým, ktoré ostávajú vo svete rozprávok.

Lebo svet rozprávok je z pohľadu dospelých a múdrych detskou naivitou.

Dospelý však naivný nie je – dospelý pochopil svet, ktorý ho obklopuje a vie, že je jediný skutočný a možný. Hovorí tomu svetu „realita“. A deti sa od dospelých učia, čo to vlastne tá realita je.
Ja som si ako decko napríklad myslel, že moja hlava je sklenená guľa, podobne ako tie nemožné akvária – celé sú zo skla a sú guľaté, rybičky tam plávajú, chytené v tom nezmyselnom priestore a vy sa na ne spokojne pozeráte, lebo ich môžete vidieť z každej strany, presne tak ako mohol každý vidieť moje myšlienky.
Moji rodičia s nami chodili v nedeľu do kostola – oficiálne si to za komoušov nemohli dovoliť a tak sme sa robili, že ideme na stanicu, kúpiť otcovi týždenný lístok a navštíviť mamine sestry, moje tety...

Ale zasa sem zamotávam svoju rodinu – pôvodne som sa chcel pristaviť na námestí, ako tak stretáme ľudí, ktorí našich úctivo zdravia a naši úctivo zdravia tých dobrých ľudkov /ako decko som si myslel, že všetci v našom mestečku sú dobrí ujovia a tety, lebo sú známi mojich rodičov/. V nedeľu neskoro popoludní sa všetci v našom mestečku prechádzali po korze z námestia smerom na stanicu a naopak a úctivo sa zdravili. Môj otec zdravil zvyčajne prvý, nadvihol pri tom spôsobne klobúk a trocha sa aj uklonil. My, deti sme zdravili „bozkávam“...

Ale ani o tom som dnes nechcel, azda nabudúce. Chcel som opísať len jeden moment, presne viem, kde sa to stalo /pre tých ktorí nepoznajú naše mestečko je zbytočné vysvetľovať súradnice toho miesta/ - v jednej chvíli som si naplno uvedomil, že všetci vedia, čo sa mi odohráva v hlave a aké mám myšlienky! Bol som presvedčený, že všetci tí ujovia a tety vedia, na čo myslím a ja to ani nemám ako zakryť... Nesmierne som sa hanbil a bez príčiny červenal keď som zdravil „bozkávam“ - bol som totiž presvedčený, že vedia všetko o mojom tajnom hriechu a aj to, ako občas klamem rodičov. A tak som sa ako decko usiloval žiť tak, aby každý mohol nazrieť do mojej hlavy hocikedy – vždy tam uvidí iba krásu, vyčistené akvárium a krásne farebné rybičky... Na svojich myšlienkach som si dal fakt záležať.

Neskôr som však začal zisťovať, že moji spolužiaci a kamaráti neveria vôbec v to, že niekto vidí vaše tajné myšlienky – hovorili, že aj dospelí klamú a myslia si celkom iné, ako hovoria. Nechcel som byť už dieťa – chcel som byť rozumný ako veľkí ľudia a začal som skúmať, či moji spolužiaci majú pravdu. Pristihol som napríklad svojich rodičov, že darčeky na Vianoce mali nakúpené dávno predtým, ako nám ich priniesol Ježiško. Boli uložené v krabiciach na skriniach, aby sme tam ako deti nedočiahli...

Alebo – viedli ma doktorovi a neustále mi pri tom tvrdili, že všetko je vporiadku, ujo doktor sa len na mňa pozrie a všetko bude bezbolestné... Ale ujo doktor neostal len pri pozeraní /aj to pozeranie ma ponižovalo a neznášal som ho/ - vrazil mi do hrdla drevenú alebo aj kovovú paličku, až mi bolo na zvracanie, vrazil do mňa ihlu a vtláčal do tela akési štipľavé a smradľavé tekutiny... Bolo pri tom vždy veľa poníženia a bolesti – ale rodičia mi zakaždým svätosvete tvrdili, že všetko bude okej... Nebolo a ja som si uvedomil, že nehovoria, čo si myslia... Začal som si všímať, že rybičky v akváriu možno akýmsi spôsobom zatajiť, či zakryť a že ich zvonka vôbec nevidno! Bol to pre mňa šok... Napríklad; rodičia ma učili, že Boh ma za klamstvo a neposluch potrestá, lebo že on vidí a počuje každú moju myšlienku a tak som sa usiloval neklamať, mať len krásne myšlienky a nenadávať. Ale moji spolužiaci klamali a neposlúchali a hovorili „kurva“, hrešili „boha ti“ a Boh ich netrestal, ba čo navyše, zdalo sa mi, že sa im akosi lepšie darí, že ich dospelí majú akosi viacej radi, smejú sa na ich klamstvách a výmysloch, dokonca aj učitelia ich viacej chválili... A možno im aj viacej verili, ako napríklad Igorovi Kulifajovi... Viete, vtedy sme mali taký šport, takú zábavku, prišlo to ako vlna, ako móda, podobne ako kliklak, alebo jojo, alebo neskôr, omnoho neskôr „céčka“... Boli to také patentné ceruzky, ktoré keď ste rozmontovali, ostali z nich pekné kovové trubičky. Pastelíny ste mali v škole tiež vždy dosť a bola naporúdzi, tak sme z nej ušúľali malé broky, vložili do trubičky a ako Yanomamovia z Amazonie, sme ich silným fúknutím strieľali na vzdialenosť mnohých metrov a to dosť presne.

Celá trieda bola od toho a plafón bol ako tvár pehavej spolužiačky.
Učitelia zúrili – no vinníka bolo ťažko nachytať, lebo stačil krátky okamžik, malá nepozornosť a začuli ste krátke fúknutie a už sa aj ktosi chytal za krk...

Igor Kulifaj fúkol a triedna sa skoro v tej istej chvíli obzrela – Igor bol rýchlejší a trubičku skryl – no z plafónu sa už pomaly oddeľoval čerstvý pastelínový brok, odlepil sa a padol rovno na triednu knihu.

„Kto to bol?!“ opýtala sa triedna učiteľka Stehlíková s bleskami v očiach.

Pozerala rovno na Igora, akoby mu videla do žalúdka. Sedel vedľa mňa v lavici, vedel som, že vinníkom je on a preto som pozeral triednej priamo do očí, aby som jej dal príležitosť čítať v mojej duši správu o vlastnej nevine.

Ona sa tentokrát nemienila vzdať. Opakovala otázku, no trieda mlčala. Pristúpila k našej lavici, lebo zrejme tušila, že výstrel musel prísť len odtiaľ. Tretí krát sa opýtala, kto to bol a vraj keď sa vinník neprizná, celá trieda bude po škole.

„To on...“ povedal Igor a mykol hlavou smerom ku mne.

Neveril som, že to, čo prežívam je realita. Neveril som, že Igor, môj kamarát vyslovil tieto slová. A neveril som ani tomu, že učiteľka Stehlíková takú lož zožerie. Usmial som sa, ale asi dosť hlúpo, lebo v triede ostalo hrobové ticho. Igor je srandista, blyslo mi hlavou, ale to bolo posledné, čo som si stihol v tejto súvislosti uvedomiť. Môj svet v tej chvíli explodoval, následne sa ponoril do tmy, ako mi dlaň zastrela pol hlavy a potom do bolesti...
Bola to facka šytidsaťročnej ženy, ktorá hovorila o sebe, že je „plnoštíhla“...

Takmer mi ten úder vykrútil krk – ale fyzická bolesť nebola na tom to najhoršie, to mi verte...

„Aby si si navždy zapamätal“... zasipela triedna a potom už pokračovala vo výklade.

Áno – zapamätal som si navždy. Zapamätal som si, že nezáleží na pravde ako takej – ale na tom, ako ju kto vie podať. Igorove nešťastné oči, udávajúce kamaráta boli presvedčivejšie ako dušu - otvárajúci pohľad idiota...

Postupne som sa tak učil, čo je to realita – je to niečo celkom nezávislé na tom, o čom som si ja sám myslel, že je skutočnosťou a pravdou. V tomto prípade skutočnosť a pravda v jej absolútnosti bola taká, že vystrelil Igor Kulifaj; realita, ktorú som zdieľal s ostatnými však bola taká, že učiteľka potrestala pravého vinníka... Osobne som nebol schopný v tej chvíli brániť sa – nebol som schopný reči, len mi tiekli slzy a zadúšal som sa bolesťou, pramieniacou z náhleho stretu mojich ilúzií a skutočnosti kolektívu...

Už som bol pubertiak, keď som čosi robil na zadnom dvore – dedko ma z okna komandoval, kázal mi, ako správne držať hrable, alebo čosi podobné – za plotom našej záhradky bola bežecká dráha a potom už len priečelie majestátnej budovy gymnázia; ako vždy, aj teraz v nej prebiehalo vyučovanie... Naša ulička bola v tých rokoch veľmi tichá – nechodili po nej autá, ba ani chodci nie, bol to skôr dvor ako ulica no a na ríne hrkútala hrdlička. Vtom som začul šuchot a rinčanie skla – dupot nôh po bežeckej dráhe, krytej pred mojim výhľadom exotickými porastami dvora gymnázia. Aj dedko sa vyklonil z okna – ktosi kdesi rozbil okno...

Na prízemí gymnázia sa v tej istej chvíli pootvárali všetky obloky – celá trieda na čele s profesorkou... Viete, gymnazistky mi pripadali v tom veku ako dospelé slečny – teraz boli v oknách ako strapce hrozna a ukazovali si na mňa...

Bolo mi to akosi celé smiešne – Boh vie, že ja som to nebol! Skutočnosť bola taká, že ja som robil v záhradke, zatiaľ čo ktosi neznámy rozbil okno. Hrdo som preto stál na dvorčeku a priamo som pozeral oproti presile, istý si svojou nezranitenosťou, navyše podporenou tým, že som bol za plotom.

„To bol on!“ zakričal ktosi z tých tam na druhej strane.
„Áno, henten soploš to bol!“ podporovali ho ostatní.
„Bol si to ty? To ty si hodil ten kameň?“ opýtal sa vážnejší hlas, zrejme profesorkin. Medzi toľkými vyspelými babami som ju nemohol rozoznať. A tak som sa len oprel o hrable, ako mušketier o mušketu a zapózoval som.
„Jasné že ja...“ uškrnul som sa im do ich gymnazistických ksichtov. Bolo predsa do neba bijúce, že som čistý ako ľalia... Čo sa mi teda mohlo stať? JA SOM TO PREDSA NEBOL!
„To si budeš zodpovedať!“ zakričal ten autoritatívny hlas. „A tvoji rodičia takisto!“
V tej istej chvíli som začul nenávistné pískanie, pokriky a vyhrážky študentiek.
Uvedomil som si, že ak by ma mali na dosah, roztrhajú ma na kusy... Ale prečo?
Ja som to predsa neurobil...
„Ja ho poznám...“ vykríkol ktosi... “Jeho sesternica chodí do áčky...“ doplnil ten hlas.
Dievčatá pišťali, jačali nenávisťou ku mne a potom som počul profesorku, ako im nariaďuje pozatvárať okná. Poslúchli – ale aj cez zatvorené okná – najviac azda cez to rozbité – som vnímal neuveriteľnú silu ich nenávisti a to ku mne...

„Ty somár sprostý!“ počul som z okna na poschodí dedkov hlas. Uvedomil som si, že zakiaľ som sa ja vystatoval svojim čistým štítom, on sa schoval za záclonu a až teraz sa vyklonil. Pozrel som na neho, nechápajúc už celkom nič. Dedko predsa vedel, že som nič nespravil. Jeho hnev na mňa však bol taký istý, ako ten z gymnázia...
„Prečo si sa priznal?!“ Zúril dedko z okna.
„Ale veď ja som to neurobil...“ zakoktal som.
„Veď práve preto! Si blázen, či čo?“
Cítil som, ako sa prepadám do prázdna a v ústach mi vyschlo – na celej zemi a možno ani na nebi som nemal nikoho, kto by sa ma zastal. A predsa celý vesmír vedel, že ja som to nespravil! Boh to vedel – a nič neurobil, ani keď naši museli to okno zacvakať...
Možno si aj vy myslíte, že som bol riadny hlupák – ja som sa však v škole učil dobre, nezaostával som a mal som talent na kreslenie, dostal som aj uznanie v celoštátnej súťaži o detskú kresbu... Bol som však tak skalopevne presvedčený v skutočnosť a jej vlastnú pravdu, že jej skreslenie som bral ako žart a načisto som ho bagatelizoval... Azda som čakal, že pri krivom obvinení sa roztvoria nebesá a cez ten otvor sa vykloní všemocný Boh dá mi ruku na rabaka, aby som k nemu mohol vystúpiť, ale nestalo sa tak... Nebesá sa neroztvorili, naopak, ostal som tam sám, s pocitom vylúčenia zo sveta, ktorému som čoraz menej rozumel...

Alebo na gymnáziu – ešte sme len začínali v prvom ročníku, keď som sedel vo svojej lavici a sledoval výklad učiteľa matematiky... Matematike som nerozumel dobre, mal som z nej strach – a tak som sa usiloval dať nášmu profesorovi na vedomie, že nešpekuľujem, jednoducho na to nemám bunky, nechcem nikoho podvádzať, ani zavádzať, urobím, čo je v mojich silách, budem sa to učiť ako viem... A tak som nevyhýbal jeho pohľadu, upieral som na neho svoje modré oči vo viere, že si ma obĺúbi ako priameho a čestného človeka a nebude si vysvetľovať moje pokrivkávanie v matematike ako môj zámer znevážiť jeho vedomosti i autoritu a...

„Hlávka, čo na mňa kukáte ako keby som vám zjedol večeru?!“ zahrmel z čista-jasna na celú triedu profesor... A zasa – pohľady všetkých spolužiakov a spolužiačok upreté nechápavo na mňa, horím od hanby a nemôžem to zastaviť a potom sa ktosi usmeje, lebo sa chce zapáčiť profesorovi a potom sa smiech už šíri radmi lavíc...
Aby toho nebolo dosť, vyvolá ma pred lavice – aby si ma všetci mohli prezrieť... Profeosr šaškuje, vypušuje oči, napodobňuje ma a smiech triedy je neznesiteľný...

„Hlávka si myslí, že som mu zjedol večeru, ale ja som už jedol“ pokúša sa o humor profesor, podľa mńa trapný, ale pre triedu nie... Trieda sa baví na jednom blbcovi – tomu, ktorý zasa nič, ale celkom nič nepochopil...

Tieto príhody majú jedno spoločné – cítil som sa pri nich nekonečne sám.

Celý svet, akoby bol naruby - ničomu som nerozumel, nič som nechápal a ešte dlhé roky po tom som nedokázal odhaliť moje motívy... Prečo som sa choval takýmto hlúpym spôsobom?
Dnes to viem – predpokladal som, že v mojom svete, vo svojej skutočnosti nie som sám. Že je tam môj kamarát, spolužiačka Vanda, ktorú som miloval od prvej triedy... No a postupne som zisťoval, že tam vlastne nikto nie je... Že tam sú iba večné decká, hlupáčikovia, blázni a šašovia; a ja som tak veľmi chcel byť múdrym a dospelým...

A tak som sa učil – v časoch normalizácie som mal na to milión príležitostí; moja skutočnosť bola iná, ako ma učili v škole, ako mi vtĺkali do hlavy na strednej i na vysokej... A tak som sa učil o nej nehovoriť... Usiloval som sa byť dokonca takým, akým ma chceli mať... A začal som predstierať.

Predstieral som tak usilovne, až som svojej hre takmer sám uveril. Iba z času na čas, nejaké dievča, ktoré som zasa raz hlúpo opúšťal mi povedalo rezignovane:

„To nie si už ty... Ja som milovala iného človeka, nie toho, na ktorého sa hráš...“

/Neskôr, keď som spával s intelektuálkami, používali miesto „hráš“- „štylizuješ“/

Vedelo ma to dožrať – neznášal som, ak ktosi videl skutočného mňa; za skutočného mňa som sa sakramentsky hanbil; pripadal mi ako decko, hlupák, somár, čo nevie kde je sever...

A tak sa začalo vzďaľovanie dvoch svetov – pripadali mi ako ľadové kryhy, ktoré sa takmer nepozorovane od seba odďaľujú a vzniká medzi nimi čoraz väčšia trhlina...

Takmer by som bol odplával na tej kryhe, ktorá bola javiskom mojich hier a predstieraní... Chcel som to silou mocou, no nedokázal som to vďaka chlapcovi s modrými očami...

Raz som išiel zo šenku – bolo to v hlavnom meste a mal som už dosť kúpené.

Pil som vtedy neúrekom, zapíjal som svoju spomienku na toho, kým naozaj som.

Išiel som, potácal som sa a mal som len čosi vyše tridsať. Celý môj život sa mi zdal zbytočný, prehraný a nezmyselný... A vtedy som v okne na prízemí uvidel chlapca.

Pozeral von oblokom a mal modré oči, ktoré mi čosi pripomenuli...
Bol asi v takom veku ako ja, keď som nehodil kameň do okna gymnázia.
Nemohol som od obrazu toho chlapca v okne - ktorý zasnene pozeral kdesi cez múry budov na druhej strane cesty, tak ako som ja pozerával na múry gymnázia v mojom rodnom meste - zabudnúť... V tom pohľade bolo čosi také skutočné, že sa vo mne prebudila spomienka... Uvedomil som si, že dvadsať rokov hrám hru, ktorá ma takmer zabila... Cítil som sa vyčerpaný – aj napriek svojim scenáristickým úspechom som sa cítil ako stroskotanec; a veru stroskotancom som aj bol.

Chlapec v okne si ma ani nevšimol – zašiel som na Cintorínsku ulicu a vliekol sa z nohy na nohu domov do Petržalky. Zaiste som sa zasa pohádal so ženou, zaiste som sa napokon zvalil do postele a zaspal a sníval svoje opilecké sny...

No obraz chlapca, ako pozerá z okna mi už nedal nikdy pokoj... Rozhodol som sa ho nájsť , alebo aspoň ísť ešte raz okolo a spomenúť si...

Nepamätal som si však už adresu... Chodil som ulicami Bratislavy, no toho chlapca ani to okno som už nikdy nenašiel... Neskôr som pochopil, že hľadám nesprávnym smerom... Že v okne som vtedy uvidel samého seba... A tak som začal veľké pátranie, ktorému som postupne obetoval všetko, naozaj všetko... Netúžil som už po kariére, peniazoch, sláve, ba ani po krásnych ženách tak, ako po stretnutí s tým, ktorým som pred rokmi býval...

Bola to takmer nadľudská úloha a stratil som pri jej plnení všetko, čo som na tomto svete kedy vlastnil a mal – no napokon som ju zvládol.

Trvalo mi to hodnú chvíľu a aj dlhú cestu za moria a oceány som musel prejsť... No - našiel som sa... Myslel som , že sa vrátim a vykríknem do sveta „heureka“! Mám to! Našiel som, čo som po celý život hľadal! Už viem, kto som, počúvajte!

Kričal som, no moje okolie ma nepočúvalo... Moje reči sa im zdali zvláštne – azda nejaká exotická filozofia, daj s tým pokoj, my to tu nechceme, toto je náš svet a náš život...

Začal som o tom písať – ak ma moje okolie nepočúva, zaiste je na Slovensku a v Čechách dosť tých, ktorí netúžia po ničom inom ako ja – stretnúť raz samých seba a svet, ktorý tak túžobne hľadajú... Rozpoviem im reku o svojej ceste...

A písal som a písal a písal...

A tí, čo vedeli čítať videli v okne obraz samých seba, na ktorý už dávno zabudli...

Dnes by som mal vysloviť aj varovanie – áno, ak sa budete usilovať, ak budete ochotní pre toto hľadanie obetovať naozaj všetko, raz toho vášho chlapca, či dievča stretnete... Bude to jedno z najkrajších stretnutí vo vašom živote. Tá spoločnosť je naozaj úchvatná a nikdy vás už neopustí – tým varovaním však je, že svet, v ktorom ste rástli, milovali, pracovali, vychovávali tam svoje potomstvo a zdieľali ho s priateľmi a rodinou bude pre vás celkom naruby...



Karol Hlávka
MRFILIP --- 20:34:33 30.9.2011
BROZKEFF --- 0:08:22 29.9.2011
We are attempting to use the logic of a scarce marketplace to negotiate things that are actually in abundance. What we lack is not employment, but a way of fairly distributing the bounty we have generated through our technologies, and a way of creating meaning in a world that has already produced far too much stuff.

--Douglas Rushkoff: Are jobs obsolete?
STADIK --- 11:55:28 26.9.2011
MUTEK: When someone is seeking ... it happens quite easily that he only sees the thing that he is seeking; that he is unable to find anything, unable to absorb anything ... because he is obsessed with his goal. Seeking means: to have a goal; but finding means: to be free, to be receptive, to have no goal.

Hermann Hesse, Siddhartha
MUTEK --- 1:12:23 26.9.2011
The search is what anyone would undertake if he were not sunk in the everydayness of his own life. To become aware of the possibility of the search is to be onto something. Not to be onto something is to be in despair.

― Walker Percy, The Moviegoers
PIZI --- 18:36:22 25.9.2011
STRYX: Když po operaci slepci vrátili zrak, měl mimo jiné problém s úzkými chodbami. Jeho zkušenost z doby kdy byl slepý byla, že může chodbou jít s roztaženými rukami a cítit že stěny jsou rovnoběžné. Teď vidí, že se v dálce sbíhají.
STRYX --- 18:02:04 25.9.2011
Ve své smyslové zkušenosti nevidíme, že by se rovnoběžné linie sbíhaly, ani je nevidíme jako hotové geometrické projekce na sítnici. Vzdálenost a zdánlivá velikost věci není určena perspektivním pohledem, ale situační strukturou světa, k němuž patříme a v němž se pohybujeme zcela neperspektivním způsobem.
- Dalibor Veselý

Když se díváme na cestu, jež se před námi vine k horizontu, nemůžeme říci, že kraje cesty jsou nám dány jako sbíhavé, ani to, že nám jsou dány jako rovnoběžné, jsou rovnoběžné v hloubce. Perspektivní vzhled není předpokladem, ale stejně tak jím není rovnoběžnost. Obojí je výtvorem konceptuální transformace původní zkušenosti.
-Maurice Merleau-Ponty
VODA --- 14:18:28 25.9.2011
Principy permakulturního designu (dle Davida Holmgrena):

1. Pozoruj a jednej
Krása je v očích pozorovatele

2. Zachycuj a uchovávej energii
Kuj železo, dokud je žhavé

3. Získávej výnos
S prázdným žaludkem se špatně pracuje

4. Usměrňuj sebe sama a přijímej zpětnou vazbu
Hříchy otců se projevují na dětech do sedmé generace

5. Využívej obnovitelných zdrojů a služeb a važ si jich
Příroda sama ví, co dělá

6. Nevytvářej odpad
Kdo šetřím má za tři. Jedna včasná záplata ušetří devět dalších

7. Navrhuj od vzorů k detailům
Pro stromy nevidět les

8. Dej přednost začleňování před oddělováním
Více rukou, méně práce

9. Využívej malých a pomalých řešení
Čím jsou větší, tím tvrději dopadají. Pomalí a vytrvalí vyhrávají

10. Využívej rozmanitosti a važ si jí
Neukládej všechna vejce do jednoho košíku

11. Využívej krajů a važ si okrajových systémů
Nemysli si, že jsi na správné cestě jen proto, že je dobře vyšlapaná

12. Využívej změnu tvořivě a tvořivě na ni reaguj
Vize není o tom, jaké jsou věci nyní, ale jaké budou
BROZKEFF --- 17:19:56 23.9.2011
When neither existents nor non-existents nor existent non-existents are estabilished, how could one propose a "productive cause"? If there were one, it would be pointless.
--Nagarjuna, opravdová iniciační literatura ;-)
(Nejbližším dílem, tomu podobným, v západní filosofii, je podle mě Platónův Parmenidés.)